Začiatkom 1. tisícročia p.n.l. sa v Mezopotámii a od 3000. až 2000 p.n.l. taktiež v Egypte vyskytujú ťavy stále častejšie. Asýrčania sa v 9. storočí p.n.l. sa prvýkrát stretli ťavami v boji s Arabmi. Slúžili ale viac ako ťažné a nákladné zvieratá. Predná Ázia poznala už v 2. tisícročí tiež ťavu dvojhrbú, svedčí o tom pečať zo Sýrie. Na mnohých sibírskych skalných kresbách, ktorých vek však veľmi ťažko určiť, vidíme ťavy ako nákladné, jazdecké a ťažné zvieratá. Najzaujímavejším nálezom je plášť z ťavej srsti objavený v hrobe v obci Novosvodnaja v severnom Kaukaze. Do hrobu sa dostal okolo roku 2100 p.n.l. Pretože Kaukaz rozhodne nieje domovom tiav, dokazuje tento plášť, že ťavy zdomácneli najneskôr okolo roku 3000 p.n.l. Asýrčania pravdepodobne začali z krížením tiav a vznikal tulu. Toto zviera sa považuje za silné a trpezlivé a hlavne tá trpezlivosť je vlastnosť, ktorú rodičia tohto zvera nemajú.
Telesné znaky: Aj keď sú šelmy tvarom a veľkosťou veľmi rozmanité, väčšina z nich má niekoľko spoločných čŕt, ktoré súvisia s loveckým spôsobom života. Typická šelma je rýchly a obratný bežec s ostrými zubami a pazúrmi, bystrým sluchom a zrakom a dobre vyvinutým čuchom. Druhy žijúce predátorským spôsobom života majú silné trháky, u všežravých a rastlinožravých druhov sú tieto zuby menej vyvinuté. Šelmy majú na každej končatine štyri alebo päť prstov. Zástupcovia čeľade mačkovitých šeliem (s výnimkou gepardov) majú ostré zaťahovateľné pazúry na zachytenie koristi, sebaobranu a na lezenie. Väčšina ostatných šeliem má nezaťahovateľné pazúry, ktoré im často slúžia na hrabanie.
Sociálne skupiny: Mnoho šeliem žije samotársky alebo v pároch, iné vytvárajú skupiny. Tieto skupiny majú rôzne podoby a ich štruktúra je často zložitá. Napríklad levie svorky pozostávajú z niekoľkých príbuzných rodín, hoci väčšina samcov opúšťa svorku, v ktorej sa narodili. Levy trávia väčšinu času spolu, pri love spolupracujú a zvyčajne sa spoločne starajú o mláďatá. U ostatných spoločenských druhov sú väzby spravidla menej pevné. Napríklad líšky žijú v skupinách zložených z jedného dospelého samca a niekoľkých samíc, ale každý dospelý jedinec loví v istej časti teritória skupiny.
Lov: Šelmy zahŕňajú jedny z najobratnejších a najzdatnejších predátorov v prírode. Väčšina z nich nachádza korisť pomocou dobre vyvinutého zraku, sluchu a čuchu. Zmocňuje sa jej prepadom z úkrytu alebo sa za ňou zakráda, pootm ju prenasluduje a napokon zrazí prudkým výpadom. Mnoho šeliem usmrcuje väčšie živočíchy, ako sú ony samy. Lasice zahryznú do zátylku a rozdrvia lebku, kým mačky zahryznú do krku a poškodia tým miechu alebo sa zahryznú do hrdla tak, že korisť sa udusí. Psovité šelmy energicky šklbnú krkom, až ho zlomia.
Potrava: Väčšina šeliem sa živí čerstvo usmrtenou živočíšnou korisťou, ktorá veľkostne siaha od hmyzu, iných bezstavovcov a malých stavovcov po veľké zvieratá, ako sú byvoly a soby. Šelmy sú vo všeobecnosti potravne prispôsobivé, málokedy sa zameriavajú na jediný typ potravy. Niektoré druhy, napríklad medvede, jazvece a líšky, prijímajú mäsitú aj rastlinnú potravu a len poniektoré, predovšetkým panda veľká, sú takmer výlučne rastlinožravé.
Komunikácia: Šelmy komunikujú medzi sebou pomocou pahcových značiek, vizuálnychh signálov a hlasov. Pachové odkazy vydržia nejaký čas a slúžia na vymedzenie teritória alebo na nájdenie potenciálneho pohlavného partnera. Zvieratá ich zanechávajú prostredníctvom moču alebo výkalov, niektoré druhy značkujú objektý tým, že sa o ne obtrú pachovými žľazami, ktoré majú na tvári, medzi pazúrmi alebo na báze chvosta. Keď sa stretnú zoči - voči, postojom, výrazom tváre a hlasovým prejavom si odovzdávajú množstvo informácií týkajúcich sa hrozby, podriadenosti, náklonnosti voči partnerom či varovania pred blížiacim sa nebezpečenstvom.
