Kaložrút škvrnitý dosahuje veľkosť 25-30 cm a vyskytuje sa v brakických vodách Indopacifiku. Najhojnejší je v okolí Filipín. Sú známe dva poddruhy, pričom S. a. atromaculatus sa odlišuje výrazne červeno sfarbenými znakmi na hlave a žije hlavne v okolí Srí Lanky. Spomedzi kaložrútov je to vôbec najznámejší druh, často chovaný v akváriach. Patrí k nenáročným rybám, prijíma prakticky akúkoľvek potravu a je veľmi spoločensky. V akváriách sa nerozmnožuje. Väčšina jedincov z importu pochádza z odchytov v brakických vodách, preto by sa nemali chovať výlučne len v sladkej vode. V zajatí môžu žiť pri vhodných podmienkach 10-15 rokov.

Gibony sa považujú za menších príbuzných ľudoopov. Žijú v niekoľkých druhoch v ázijských dažďových lesoch. Svoje teritóriá vo vrcholcoch stromov si označujú hlasným spevom, pričom samec a samica spievajú odlišné party. Dospievajúci jedinec sa pokúša zaujať vlastné teritórium tým, že spieva osamote, kým si nenájde partnera. Samica začína sériou hlasných, dlhých, čoraz silnejších  húkavých zvukov; potom jej spev slabne a samec odpovedá jednoduchším chvejivejším húkaním. Každý duet sa mnohokrát opakuje.

Spomedzi viacerých druhov gibonov chová ZOO Bojnice gibona zlatolíceho, starším názvom gibon čierny (Nomascus gabriellae). Pôvodný druh – gibon čierny (Hylobates concolor) bol po podrobných revíziách rozdelený na 5 samostatných druhov a zmenil sa aj jeho rodový názov. Spoločnou črtou týchto gibonov sú zmeny sfarbenia osrstenia v priebehu života, to znamená mláďatá sa rodia žltohnedé, po roku zmenia farbu na čiernu, samce ostanú čiernymi celý zvyšok života, samice po pohlavnom dozrení zosvetlejú na krémovo žltohnedé s čiernou škvrnou na temene. Areál rozšírenia tohto druhu je spomedzi všetkých „čiernych“ gibonov najväčší, v podstate je to celá južná polovica Vietnamu.

Väčšinu dňa trávia gibony hľadaním potravy a kŕmením sa. Polovicu ich stravy v prírode tvorí ovocie, puky, výhonky, málokedy živočíšna zložka. Pri pohľade na toto zviera upúta veľká dĺžka rúk. Je to vynikajúca adaptácia na jeho pohyb. Gibon sa pohybuje tak, že rúčkuje visiac z konára. Tento spôsob sa nazýva brachiácia. Šetrí energiu a udržuje hybnosť tým, že telo funguje ako kyvadlo. Vo vrchole oblúka kolísania gibon uvoľnuje uchopenie, dopredu nasmerované oči mu umožňujú priestorové videnie, takže je schopný odhadnúť vzdialenosť, a tým miesto ďalšieho uchopenia rukou, čo môže byť aj 3 m ďalej. Malý palec je posadený pri zápästí, ďaleko od prstov, prsty fungujú ako hák. V našej zoo sú pohybovo aktívnejšie samce, ich akrobacie a rúčkovací spôsob pohybu môžu návštevníci pozorovať vo vnútornom i vonkajšom výbehu, pretože tieto priestory disponujú stropovými mrežami. Gibony majú spodnú stranu chodidiel (rovnako ako dlane) holú, čo umožňuje účinné uchopovanie. Palec môže zaujať protistojnú polohu voči ostatným prstom, takže gibon môže vzpriamene liezť smerom nahor po konároch. Chvost u gibonov nie je vyvinutý, hmotnosť je od 4,5 do 9 kg.

Početne zastúpená čeľaď drozdovité (Turdidae) zahŕňa aj 9 druhov ázijských drozdov rodu Myophonus. Pre všetky je charakteristickým znakom výrazný a prenikavý hlas (podobný európskym drozdom) a podľa druhu nápadne tmavomodré alebo až čierne sfarbenie. Drozd himalájsky je rozšírený v šiestich poddruhoch (M. c. caerules, M. c. crassirostris, M. c. dichrorhynchus, M. c. eugenei, M. c. flavirostris, M. c. temminckii) od Afganistanu po Nepál a veľkú časť Číny, odtiaľ na juh cez Kambodžu, Myanmar, Thajsko až na ostrovy Sumatra a Jáva. V dospelosti dorastá do veľkosti 29-35 cm a hmotnosti 136-230 g. Samec nominátnej formy je sfarbený prevažne tmavomodro s kovovým leskom a na hlave, hrudi a chrbte má  fialkasté tmavé škvrny usporiadané do pozdĺžnych pásov. Zobák a nohy sú tmavosivé až čierne. Samica je rovnako sfarbená, avšak s menej intenzívnym leskom. Drozd himalájsky obýva stále zelené listnaté a zmiešané lesy v nadmorských výškach 1000-4000 m. Žije jednotlivo alebo v pároch, najčastejšie sa zdržuje v okolí horských bystrín, riek a potokov. Aktívny je najmä za súmraku, živí sa rôznym vodným hmyzom a jeho larvami, slimákmi, krabmi a tiež bobuľami a semienkami. Obdobie hniezdenia je v mnohým oblastiach rôzne, v západnej a severnej časti areálu výskytu od apríla do augusta, na Malajskom polostrove v januári až máji. Znáška obsahuje 2-5 vajec, ktoré sú modrosivé až zelenkasto sivé s červenkastými škvrnami. Tento druh nie je v prírode priamo ohrozený. V európskych zoologických záhradách je chovaný zriedkavo.

Dorastá 20 cm, v prírode sa vyskytujú aj väčšie jedince. Karapax má žlto-hnedé alebo hnedo-čierne zafarbenie, ktoré sa môže meniť pri dlhodobom pobyte vo vonkajšom prostredí. Je obľúbená pre svoju aktivitu a pomerne nenáročný chov.

Korytnačka zelenkastá sa dožíva 60-80, podľa niektorých prameňov 50-100 rokov^[1]. Pohlavie možno u korytnačiek spoľahlivo určiť až v šiestich, obvyklejšie až v desiatich rokoch.

Dorastá 20 cm, v prírode sa vyskytujú aj väčšie jedince. Karapax má žlto-hnedé alebo hnedo-čierne zafarbenie, ktoré sa môže meniť pri dlhodobom pobyte vo vonkajšom prostredí. Je obľúbená pre svoju aktivitu a pomerne nenáročný chov.

Korytnačka zelenkastá sa dožíva 60-80, podľa niektorých prameňov 50-100 rokov^[1]. Pohlavie možno u korytnačiek spoľahlivo určiť až v šiestich, obvyklejšie až v desiatich rokoch.

Dorastá 20 cm, v prírode sa vyskytujú aj väčšie jedince. Karapax má žlto-hnedé alebo hnedo-čierne zafarbenie, ktoré sa môže meniť pri dlhodobom pobyte vo vonkajšom prostredí. Je obľúbená pre svoju aktivitu a pomerne nenáročný chov.

Korytnačka zelenkastá sa dožíva 60-80, podľa niektorých prameňov 50-100 rokov^[1]. Pohlavie možno u korytnačiek spoľahlivo určiť až v šiestich, obvyklejšie až v desiatich rokoch.

Vrstovník dinosaurov, ktorého jedinou ochranou je pancier z pohyblivých pásov, prechádzal od tisícročia k tisícročiu rovnako bezstarostne ako dnes prechádza diaľnica. Od jurského obdobia až do našich dní sa nezmenil a zabývava sa stále na nových územiach. 


Mláďa pásovca dospieva veľmi rýchlo a v šiestich mesiacoch sa už môže samé rozmnožovať. 
Mláďatá pásovca deväťpáseho sú identické ako podobou, tak aj pohlavím, pretože pochádzajú z jedného oplodneného vajíčka. 

Pásovec deväťpásy (Dysipus novemcintus) nazvaný podľa vysoko klenutého panciera s ôsmymi až deviatimi pružnými pásmi, zahájil tiahnutie do južnej časti USA koncom 19.storočia. Vlastne to bol oprávnený návrat, pretože tento malý obrnenec tam asi pred deviatimi miliónmi uzrel svetlo sveta ,a neskôr sa odobral do južnej časti amerického kontinentu. Neskôr ho klimatické a geologické procesy úplne nezávisle na jeho vôli uväznili v Južnej Amerike a nedovolili mu vrátiť sa do rodných končín. A tak sa zastavil vývoj tohto živočícha ,ktorý tu čakal až sa oba diely Ameriky zasa spoja. 
Je to najrozšírenejší druh pásovca, ktorý ako jediný málozubých žije nielen v Latinskej Amerike, ale aj na juhu USA. Od roku 1880 sa hranica jeho výskytu posunula z Texasu do Oklahomy, Alabamy a Colorada. Pravda je, že nejde vždy o kolonizáciu úplne samovoľnú, pretože veľký počet exemplárov sem vysadil človek, ktorý ocenil ako tomuto tvorovi živiacemu sa hmyzom chutia zhubní škodci poľnohospodárskych plodín. Pásovec deväťpásy 
obýva najrôznejšie prostredia a vystupuje v aj vysoko do hôr až do výšky 3000 m n.m. 

Základné údaje 
Pásovec deväťpásy patrí do radu ‘málozubých ‚(Xenartha), z čeľadi pásovcovitých (Dasypodidae). Málozubí,ku ktorým patria iba štyri čeľade –lenochodovití dvojprstý, lenochodovitý trojprstý ,mravenčiarovitý a pásovcovitý,neprekračujú hranice Nového sveta. 
Nikde inde než v Amerike nežijú a zrejme ani nikdy nežili. 
popis akéhokoľvek pásovca (je ich dvadsať druhov) ani nejde začať ináč než u panciera, ktorý chráni väčšiu časť tela. Tvoria ho rôzne veľké a tvarované doštičky, zospodu kostené a na vrchu pokryté rohovinou, ktoré vznikli premenou jednotlivých vrstiev kože a sú usporiadané v štítoch a priečnych pruhoch. Najčastejšie môžeme rozlíšiť na pancieri štít hlavový, ramenný a rôzny počet voľných pásov, v ktorých doštičky spojuje ohybná koža. Vďaka tomuto nie je pásovec vo svojom pancieri strnulo uväznený ako korytnačka. 

Mláďatá sa rodia s mäkkým pancierom, ktorý sa spevní až po niekoľkých týždňoch. 
Všetky druhy pásovcov majú silné hrabavé nohy s veľkými pazúrmi. Predné nohy sú tri- až päťprsté, zadné päťprsté, a aby vydržali veľký nápor, niektoré kosti na nich zrastajú. Údajne im neodolá ani betónová dlážka. 
K pozoruhodnostiam vnútornej stavby tela patria neobyčajne silné rebrá a zrastený prvý a druhý krčný stavec. 
Rovno za stopou 
Súčasníci dinosaurov, ktorí prežili jurské obdobie, sa nevedia prispôsobiť nebezpečenstvám modernej doby. Mozog pásovca má len veľmi málo závitov a je natoľko špecializovaný na lov hmyzu, že mu nedáva takmer žiadnu možnosť uvažovať. Hmyz chytajú tenkým lepkavým jazykom, ktorý je však kratší než napríklad u mravenčiarov. Príležitostne pojedajú aj iné drobné živočíchy, ba nepohrdnú ani zdochlinou. Nápadne dlhým ňufákom je pásovec schopný ucítiť aj dážďovku zavŕtanú aj dvadsať centimetrov pod zemou. Akonáhle však ucíti stopu nie je schopný si všímať ničoho iného. Ak prechádza s ňufákom na zemi vozovku, zaujíma ho len a len pach dážďovky. Hroziace nebezpečenstvo vytuší až vtedy , keď do jeho mozgu doľahne rachot motoru z bezprostrednej blízkosti. Až potom reaguje reflexom, ktorý sa mu stane osudným. Ak je prekvapený hlukom, vyskočí ako vymrštený do vzduchu a obvykle sa roztrieska o predok automobilu. 
Termoregulácia 
Nie je to jednoduché žiť v 21. storočí s mozgom, ktorý sa nezmenil od šerého dávnoveku. Bez zmien zostal aj pásovcov termoregulačný systém, ktorý je blízky plazom. Každý veľký výkyv teploty ho môže zabiť. Nie je schopný žiť ani v horúcej púšti, v ktorej by sa uvaril, ani v chladnom podnebí, kde môže zmrznúť. Preto v lete vylieza väčšinou zo svojej nory iba v noci. Orientuje sa čuchom, sluchom a zrakom, aj keď na rozdiel od leňochodov a mravenčiarov ,ktorí rovnako patria do radu málozubích, vidí iba čiernobielo. 


Pásovec veľmi rád pojedá mravcov a dokáže ich vypátrať aj najneprístupnejších kútoch. 

Potápač a tunelár 
Teplota je hlavnou prekážkou kolonizačných chúťok tohto malého ťažkoodenca. Na rozdiel od iných pásovcov neschopných prekonávať vodné prekážky je pásovec deväťpásy výborný plavec a neváha preplávať aj veľké vodné plochy, aby získal nové územia. Ovláda techniku, ktorú zvyšných devätnásť druhov pásovcov nepozná. Prehĺta vzduch a naplní si ním žalúdok a črevá. Vzduch ho potom nadľahčuje a pásovec je vďaka tomu schopný aj s ťažkým pancierom preplávať veľké vzdialenosti. Ak sa objaví nebezpečenstvo , vypustí pásovec deväťpásy práve toľko vzduchu ,aby sa mohol potopiť, a nejakú tú chvíľu môže dokonca aj behať po dne vodného toku. 

Schopnosť ovládať dýchanie pramení z jeho nadania k hĺbeniu nôr. Keď vyrýva galérie svojho podzemného príbytku, môže tento pásovec zadržať dych na celých šesť minút. Je to nevyhnutné, ak sa nechce udusiť prachom, ktorý rozvíri. Nora má niekoľko galérii, ktoré sa všetky zbiehajú do izbičky vystlatej hlinou a lístím. Tam pásovec vodne trávi čas spánkom. Pri budovaní obydlia dodržujú pásovci vždy základné bezpečnostné opatrenia. Z brlohu vedie vždy viac východov. 
Rozmnožovanie 
Pásovec deväťpásy odmieta znášať spoločnosť jedinca opačného pohlavia inokedy než v období párenia. Až vtedy sa vďaka feromónom, ktoré vylučuje, vydáva objavovať pôvaby svojho proťajšku. Pásovec deväťpásy je preslávený taktiež zvláštnym spôsobom rozmnožovania, tzv. polyembroniou. Pri ňom sa zárodok v skorom vývoja oddelí v matkinom tele na niekoľko prstencov- najčastejšie na tri až štyri, ale niekedy až na dvanásť, z ktorých vzniknú celkom identické mláďatá. Je to jediný takýto prípad známy u stavovcov. Podobne sa rozmnožujú len niektoré druhy hmyzu. Gravidita býva často predĺžená, v krajnom prípade až osem mesiacov. polyembrónia a skutočnosť, že podobne ako ľudia môže pásovec deväťpásy ochorieť leprou a týfusom, z neho robí vyhľadávané pokusné zviera. 
Druhy pásovcov 
Celkom je známych 20 druhov pásovcov. Pozrime sa krátko na niektoré z nich: 
Najväčší je pásovec veľký (Priodontes maximus). Váži 40-60 kg a pripomína malý tank opancierovaný od hlavy k päte. Žije vo Venezuele a severnej Argentíne. Starší názov: Pásovec obrovský. 
Pásovec deväťpásy, dosahuje hmotnosť 3-4 kg. Ako jediný žije aj na severoamerickom kontinente. 
Pásovec štetinatý (Chaotophractus villosus) je údajne najškaredší. Má šesť až osem nie príliš pohyblivých pásov husto pokrytých srsťou. Jeho hmotnosť je od 2,ť až 3 kg. Výskyt: od severného Paraguaya po strednú Argentínu. 
Pásovec jedenásťpásy(Cabassous unicinctus) je jedným zo štyroch druhov tzv. holochvostých pásovcov. Vzhľadom pripomína pásovca veľkého, ale dosahuje hmotnosť iba 2,2-4,8 kg. 
Pásovec šesťpásy(Euphractus sexcintus) alebo ináč „tatu“ má plochú zašpicatenú hlavu, a ako názov napovedá ,6-8 pohyblivých pásov v pancieri. Váži 3,2 až 6,8 kg. Na rozdiel od iných pásovcov nemá rád nočný život a býva vonku aj za plného slnka. 
Pásovec malý(Zaedyus pichiy) je veľmi drobný, starší názov znie pásovec najmenší. Má hmotnosť iba 1-2 kg, ale najmenší v skutočnosti nie je. 

Žije i vo veľkých nadmorských výškach napríklad na trávnatých planinách And, kde sa ukrýva v puklinách skál a v zime hibernuje. 
Pásovec guľovitý(Tolypeutes matacus) je stredne veľký druh dosahujúci hmotnosti asi 1,5 kg. Má neobyčajne silný teľný pancier, tri voľné pásy a tvrdý štít na hlave. Ak sa cíti ohrozený, utečie alebo sa zvinie do klbka a nechránené časti tela nepriepustne prekryje pancierom. 
Pásovec trojpásy(Tolypeutes tricinctus) je jedným z najmenej známych málozubých cicavcov. V múzeách celého sveta je asi iba 6 jedincov. V prírode ho nevideli po celé desaťročia. 
Pláštnik malý(Chlamyphorus truncatus) je najmenším zo všetkých pásovcov, váži iba 85 gramov. Väčšinu života prežíva pod zemou. Je vyslovene nočný tvor. Žije iba v západnej Argentíne. 

Aj keď vyzerá ako strašný upír, je tento pásovec 
na smrť vydesený. Strach u neho vyvoláva reflex, 
pri ktorom sa napriami a vyskočí.

Vedci ich však nebrali vážne. Chyba! Nového tapíra mohli zaknihovať už skôr. Kabomani (podľa výrazu domorodcov pre tapíry) je piatym druhom čeľade tapírovitých nepárnokopytníkov a prvý novoobjavený druh tapíra od roku 1865!

Nejde pritom o žiadneho drobca. Hoci je najmenší spomedzi tapírov (dospelý jedinec váži len niečo okolo 110 kilogramov), ide o najväčšieho novoobjaveného cicavca obdobnej veľkosti od roku 1992. Vedci vtedy do encyklopédií pripísali párnokopytníka saolu, ktorý je približne rovnako veľký ako tapír kabomani. Aj preto sa v tlači v súvislosti s novým tapírom objavili prívlastky ako „najväčší zoologický objav 21. storočia“.

Predtým než opíšeme, ako nový tapír vyzerá, bude asi namieste vysvetliť, ako vyzerá tapír vo všeobecnosti. Slováci s ním nemajú žiadnu skúsenosť, keďže vo voľnej prírode sa tu tapíry pohybovali naposledy kedysi v treťohorách a ani v našich zoologických záhradách sa zatiaľ žiadny tapír nenachádza (na rozdiel od českých, kde majú vo viacerých zoo dospelé tapíry i mláďatá, takzvané tapírčatá).

Pre tapíry, ktoré sú samotárske a plaché zvieratá je typický najmä výrazný horný pysk, ktorý pokračuje do malého pohyblivého chobota. Nie sú však príbuzné slonov. Dnes žijú v Južnej Amerike a v Ázii. Kým juhoamerické druhy sú tmavohnedé alebo sivé, ázijský druh je čierno-biely. Mláďatá sa rodia s charakteris­tickými prúžkami, ktoré pôsobia ako pyžamo, a ktoré im pri dospievaní zmiznú.

Novoobjavený druh označovali domorodci z Brazílie i Kolumbie ako malého čierneho tapíra. Najviac sa ponáša na tapíra juhoamerického alebo aj takzvaného brazílskeho. Kabomani sú však o čosi tmavší a aj výrazne menší (juhoamerický tapír môže vážiť až 320 kilogramov). Malý čierny tapír má tiež kratšie nohy ako jeho väčší kolega, menej nápadný hrebienok a výraznejšie tvarovanú hlavu.

Práve iný tvar hlavy priviedol na správnu stopu jedného z objaviteľov kabomaniho. Paleontológ Mario Cozzuol už pred desiatimi rokmi skúmal zvláštne tvarované lebky tapírov, ktorých ulovili miestne kmene. „Domorodci hovorili vedcom dlhé roky, že poznajú iného tapíra, ale tí im neverili. Mysleli si, že hovoria o tapírovi juhoamerickom. Pri našom výskume nám pôvodné kmene veľmi pomohli,“ dodal Cozzuol.

Malý čierny tapír bol však prehliadaný oveľa dlhšie než len posledné desaťročia. Keď bol v roku 1912 v amazonských pralesoch na poľovačke vtedy už bývalý americký prezident Theodore Roosevelt, ulovil aj malého tapíra z rodu kabomani. Jeho pozostatky sú dodnes vystavené v newyorskom American Museum of Natural History pod nesprávnym označením ako tapír juhoamerický.

Cozzuol spolu so svojimi kolegami informoval o svojom objave v najnovšom vydaní amerického vedeckého časopisu Journal of Mammalogy. Podľa neho sa nový druh tapíra vyskytuje najmä pri hornom toku rieky Madeira. Okrem veľkolepého objavu v článku vedci zdôrazňujú aj to, aby sa vedomosti pôvodných kmeňov v budúcnosti nebrali na ľahkú váhu.

Pštros africký dvojprstý je najväčší žijúci vták a pochádza z čeľade pštrosovité.

Prvé zmienky o pštrosoch boli zaznamenané v Španielsku, odkiaľ migrovali do Afriky a východnej časti zemegule. Ľudské zhodnotenie pštrosa a jeho produktov sa datuje od roku 750 n.l.. Prvé maľby podporujúce dôkaz pštrosej existencie boli objavené na Skalných maľbách na Sahare...Medzi prvých chovateľov  pštrosov patril  cisár Barbarosov. Tieto pokusy však boli neúspešné. Za prvý úspešný chov možno považovať veľkochov v Alžírsku 1857. Vďaka  týmto pokusom sa chovné stanice rozšírili do celého sveta.

Vo voľnej prírode je pštros čiastočne nomádsky vták, za potravou, predovšetkým rastlinnou, sa potuluje po veľkom území. Pštrosy vytvárajú kŕdle zložené z oboch pohlaví, iba zriedkavo sa vyskytuje jednotlivo. Počas hniezdenia sa samce ozývajú hlasným dunivým volaním a tokajú rôznymi figurálnymi pohybmi. Do jedného hniezda znáša vajcia často viac samíc, takže ich tam môže byť až 30. Na inkubácii sa často podieľa aj samec; po vyliahnutí mláďat (približne po 40 dňoch) sa o ne zvyčajne stará sám.

Pštrosy medzi sebou súperia o teritórium a sociálne postavenie výhražnými bojovnými prejavmi a občas aj súbojmi. Víťaz získa teritórium a niekoľko samíc. O znášku a neskôr o mláďatá sa stará iba pštrosica, ktorá má v skupine vedúce postavenie.

Po tigrovi alevovi je jaguár tretia najväčšia mačkovitá šelma na svete. Dorastá do dĺžky 100, vo výnimočnom prípade aj 180 centimetrov, k tomu treba prirátať 40 – 70 centimetrov dlhý chvost. V kohútiku býva vysoký až 1 meter. Je oveľa pevnejší a mohutnejší nežleopard, iba jeho chvost je o poznanie kratší ako u jeho africko-ázijského príbuzného. Jeho hmotnosť sa pohybuje medzi 70 (u samíc) a 110 kg (samec).

Obvyklá farba je jasno zlatožltá, niekedy prechádza do červena s čiernymi prstencovými škvrnami (rozetami), niekedy obkľučujúcimi malé škvrnky. Tieto škvrny sú oveľa väčšie než má leopard. Ako aj pri leopardovi môžeme dosť často pozorovať u neho melanickú formu. Prejavuje sa celou čiernou kožou, ale pri dobrom osvetlení sú na koži badateľné tmavšie škvrny.

V dažďovom lese žijúce jaguáre sú menšie a najčastejšie s tmavším farebným odtieňom, ako ich príbuzní na otvorených savanách.

Pohlavnú dospelosť dosahuje v troch rokoch, samica po zhruba stodennej brezosti rodí jedno až štyri mláďatá, z ktorých však do dospelosti dorastú maximálne dve.